Zima v predchádzajúcom roku bola dlhá a bohatá na snehovú nádielku. Meter napadaného snehu sa topil až do začiatku mája, aj keď vo vyšších polohách zotrval bez problémov aj do konca júna, prípadne sa všetok neroztopil vôbec. V apríli sme boli už zúfalí. Chceli sme už konečne ísť na prechádzku do prírody. Teplota vzduchu sa ťahala ku 15°C, no sneh sa nie a nie roztopiť. Tak sme sa rozhodli, že si začiatkom mája spravíme výlet na východ Nórska, k jednému z najbližších fjordov k nášmu bydlisku- Geirangerfjord.
Prvá časť cesty (249 km, no trvala viac ako 4 hodiny)
Čím bližšie k fjordu, tým strmšie boli úpätia hôr
Cestou sme ale mali v pláne zastaviť sa v meste Åndalsnes, kde sme si chceli urobiť krátku prechádzku na vyhliadku Rampestreken (tá sa nachádza nad mestom Åndalsnes, vo výške 537 m.n.m. a je odtiaľ krásny výhľad na mesto, fjord a okolité hory). Výška 537 m.n.m. neznie ako najvyšší kopec sveta, no "prechádzka" sa začína na 0 m.n.m a má dĺžku cca 1,5 km.
Výhľady, ktoré sa naskytnú človeku po prekonaní hranice lesa ale stoja za to
Hory, hory, fjord a znovu hory. Pastva pre oči
Po zdolaní tejto "výzvy" sme sa mali v pláne presunúť na jednu z najkrajších ciest sveta (aspoň to o nej hovoria, no v zásade s tým zatiaľ súhlasím). Trollstigen je cesta známa po celom svete. Spája Åndalsnes a Valldal. Cesta bola otvorená v roku 1936, má prevýšenie 860 m a stúpanie 10%. V zimnom období je cesta pre náročnú údržbu a nebezpečnosť uzavretá. My sme sa však na cestu dostali asi týždeň po jej otvorení po zimnej uzávere. Keďže sme si celú jazdu chceli vychutnať a vyhnúť sa masám turistov, rozhodli sme sa, že noc strávime v aute a na cestu sa vydáme ráno pri východe slnka.
Večerné víno pri Trollstigen s výhľadom na hory
Ráno sme naštartovali auto o 3:30, približne hodinu pred východom slnka. Žiadni turisti, žiadne autá. Len my, prvé lúče slnka, Modré Hory v reproduktoroch a zvuk motora.
Reštaurácia na vrchole cesty. Otvorená bola v roku 2012.
Výhľad na dolinu, cestu a východ slnka z vyhliadky na vrchole cesty.
Ráno bolo studené a veterné (2°C).
Po tom, čo sme si vychutnali výhľad a raňajky, pobrali sme sa ďalej smerom do Geirangerfjordu cez horský prechod. Všade navôkol sneh a kempujúci ľudia.
Po príchode do Geirangeru sme ostali trochu sklamaní. Plavba fjordom je krásna, okolie tiež, no samotná dedina Geiranger je malá, turisticky obľúbená destinácia. Veľké výletné zaoceánske lode tu majú jednu zo zastávok. Turisti si urobia krátku prechádzku po dedine, kúpia nejaké suveníry, urobia si pár selfies a pokračujú v plavbe. My sme sa zdržali na parkovisku asi dve hodiny, zdriemli sme si v aute, prešli sa po okolí a pokračovali. Nenašli sme nič, čo by nás ohúrilo.
Z Geriangeru viedla strmá cesta opäť do hôr. Z 0 m.n.m sme vyšli až do 900 m.n.m na horský prechod, ktorý viedol do vnútrozemia. Tu sa opäť otvárali super výhľady do fjordu a okolitých hôr.
Týmto horských priechodom sme sa dostali až do Grotli, kde sme sa dostali na cestu, ktorá viedla až k nám domov. Bol to super výlet, náš prvý k fjordom. Určite sa na niektoré miesta znova vrátime, možno v lete, možno na jeseň. Pri jazde sa nám naskytalo nespočetné množstvo krásnych výhľadov plných hôr, snehu, divočiny a neobývaných území. Nórsko je veľká krajina a človek si to uvedomí pri jazde naprieč. Málo ľudí, malé usadlosti, domy ďaleko od seba a veľa nedotknutej prírody. Myslím, že tu nie je čo nemilovať.